by 
Už ako malé dieťa som milovala pôdu, kamene a tajné neznáme uličky do
podzemia. Ocitnúť sa "tam dole" bolo niečo ako ocitnúť sa v rozprávke kde
čas a priestor stratili svoj význam. V živote však človek opustí
rozprávkový svet a rozhodne sa žiť tak ako by sa malo, nesnívať o tajných
neprebádaných chodbách, o svete, ktorý je niekde mimo nás, aj keď večný,
rozhodne sa žiť len tak, ako spoločnosť káže.
A tak urobila som to aj ja ..
Zabudla som na to, aké je to byť dieťaťom, vrátiť sa späť a vnímať krásy
podzemia či jaskýň, kt. sú všade vôkol, len my akosi už nemáme čas
spoznávať ich.
Až jedného dňa a nebolo to tak dávno, môj drahý spolužiak zo základnej
školy, začal na jednej sociálnej sieti pridávať fotky z jaskýň. Pohľadom na
každú jednu, sa mi rozbúchalo srdce a spomenula som si na ten pokoj, ktorý
som v nich ako malá milovala. Ihneď som mu napísala, či by bolo možné ísť
spoznávať ich krásy spolu s ním. Nikdy sme nemali extra vzťah, deväť rokov
na základke sme o sebe takmer nevedeli, ale ako on hovorí čas musí dozrieť.
A mal pravdu.
Je to jaskyniar telom aj dušou a ja som nesmierne vďačná, že poznám človeka
ako je on. V tejto oblasti ho teda nazvem naším sprievodcom 🙂 Dohadovanie
na jednom termíne objavovania, nám trvalo mesiace,kvôli časovej
zaneprázdnenosti, ale o to viac som sa tešila na deň D.
Jeho ochota a radosť z toho, že mi môže ukázať kus svojho sveta ma napĺňali
akýmsi pocitom pokory,odhodlania,obdivu a zvedavosti.
Prišli sme k lesíku popri ceste, kde tiekol priezračný potok a kúsom
opodiaľ sa vinímala tabuľa s
nápisom prírodná pamiatka. Náš sprievodca a jeho kamarát tiež jaskyniar mňa
a moju kamarátku nemilosrdne navliekli do kombinéz, obuli nám gumáky, na
hlavy nasadili prilby so svetlom a vraj pre pociit bezpečia sme si dali aj
rukavice. Až potom sme plné očakávania mohli vstúpiť za ich sprievodu dnu.
Pri vstupe sa mi opäť rozbúchalo srdce a nasledovali sme našich
jaskyniarov. Iskričky v ich očiach vo mne vzbudzovali vzrušenie z toho čo
nás čaká. V úvode sme sa vyšplhali do úzkej
chodby cez ktorú sme sa oťukávali, či sme tam vôbec správne, či jednu z nás
náhle nechytí strach zo zúženého priestoru, netopierov či pavúkov.
Našťastie naša túžba spoznávať jaskyňu so všetkým čo k nej patrí, bola
silnejšia ako čokoľvek iné a tak sme kráčali cez vodu, plazili sa tam, kde
by sme inak neprešli a šmýkali sa po bahne, keď sme sa chceli vrátiť zo
slepej uličky. Náš sprievodca sledoval presne čo robím, ako reagujem a
vysvetloval mi nánosy pôdy kde sme skúmali aj zeminu, jej odtiene a aj
jednu so špeciálnym názvom terra rosa.
Rukavice som v tomto prípade odhodila a tešila som sa z každého jedného
dotyku, precítenia energie toho čo tu bolo dávno pred nami. Môžno to znie
zvláštne,viem, ale ozvala sa vo mne tá detská duša milujúca a skúmajúca
dotykom všetko vôkol, dýchajúca zvláštne príjemný vzduch a vďačne hľadiaca
do očí človeka, kt. pozná už tak dlho, ale až v tej chvíli som si
uvedomila, že jeho svet je nádherný a
omnoho bohatší ako ten môj. Nuž asi je na čase to zmeniť 🙂
Po náučnom okienku sme pokračovali ďalej v skúmaní priestoru.Po niekoľkých
metroch plazenia sa, sme sa dostali do chodby, kt. bola zaplavená a žiaľ
priechod ďalej nebol možný. A tak, aby sme sa nenudili, naši drahí
jaskyniari prišli s nápadom zhasnúť svetlá a späť sa ide naslepo. A my baby
za každú srandu, sme to s nadšením schválili. A predsa ten pocit bol
výnimočný, keďže sme síce nič nevideli,ale v podvedomí sme akoby videli
svoje telo i ruky dotýkajúce sa stien jaskyne. Tie momenty boli nádherné, a
ja som vtedy zahodila aj tú poslednú myšlienku, kt. ma vnútorne ťažila v
spojení s
mojím fyzickým bytím "tam hore".
Potom náš drahý sprievodca vymyslel preliezť cez veľmi, ale naozaj veľmi
úzke priestory do akéhosi priestoru väčšieho. Samozrejme išiel prvý a my
sme sa ho snažili nasledovať. Vedela som, že je to
akási skúška nášho odhodlania a tak som s radosťou išla za ním.
Pochopiteľne šmykľavé steny
ma celkom rýchlo pribrzdili a tak som sa chvíľku potrápila nad tým, ako by
som mohla preliezť cez úzke steny a vylezť hore, kde si náš jaskyniar sedel
a sledoval ako sa vysporiadame s nepríjemným terénom. Nie, že by mi hneď
poradil ako preleziem ďalej, on si len tak sedel hore na kameni a bolo mu
dobre. Po pár minútach som dostala prvú radu, že by bolo fajn neskúšať sa
zdvíhať rukami, ale zaprieť sa chrbátom o jednu stenu, nohami o druhú a
pomaly sa vytláčať hore. Pre mňa laika, rada k nezaplateniu. A zrazu som aj
ja sedela na kameni a bolo mi dobre 🙂 Počkali sme
na moju kamarátku a ďaľšieho jaskyniara a užívali sme si čarovnú chvíľu,
kedy sme zvládli terén
krátky, ale na nás mierne obtiažny. Byť totiž po rokoch v jaskyni so
skvelými ľuďmi, cítiť pokoj, naplnenie,bezpečie a vidieť radosť v očiach
našich jaskyniarov bolo naozaj rozprávkové. Vraj dostať
ženy do jaskýň nie je ľahké, ale my dve sme šťastné za túto príležitosť a
verím, že nás v tomto prostredí
čakajú ďaļšie neopakovateľné zážitky.
A tak z celého srdca Ďakujeme nášmu sprievodcovi a jeho kamarátovi, lebo bez
nich by sme len ťažko objavili to, čo v nás tak dlho driemalo. A to, lásku
k jaskyniam!
M. 🙂
autor: lukas
