by 
Na podnet mnohých otázok ohľadne jaskyne Hladový prameň pripájame starší článok, kde sú snáď všetky odpovede.
Úvod
Zámerom tohto príspevku je oboznámiť širokú jaskyniarsku
verejnosť s lokalitou, ktorej história sa započala už takmer pred 40-timi
rokmi (61rokmi). Vystriedali sa tu dve jaskyniarske generácie. No pre zložitú hydrológiu
a geomorfológiu lokality sa im nepodarilo rozlúsknuť jej tajomstvo. Ale to
už bude úloha pre nastupujúcu generáciu, aby sa o to pokúsila.
Opis územia
Najsevernejšiu časť Malých Karpát tvorí podcelok, ktorý
Mazúr- Lukniš (1978) označili ako Čachtické Karpaty.
Dolina Hrabutnice delí tento geomorfologický podcelok na dve časti: Nedze a Plešivec.
Z juhozápadu dolina obchádza Čachtický hradný vrch a sedlo na hlavnom
chrbte nad jej uzáverom s najvyšším bodom Veľký Plešivec (484m). Južnejšia
časť Plešivca nepresahuje šírku 2km a vo väčšej miere je budovaná
svetlosivými dolomitmi. Severná časť Nedzí je 4km široká s najvyšším bodom
Na Salaškách (588m). Táto časť o rozlohe 21km², ktorú budujú predovšetkým
dobre krasovejúce svetlé nedzovské vápence, bola vyčlenená ako Čachtický
kras. (M. Stankovianský, 1979). Práve v tejto
časti územia, na jeho južnom úpätí sa opisovaná jaskyňa nachádza. Avšak
zaoberať sa v tomto príspevku podrobnejšie charakteristikou územia, by
nebolo účelné. Tejto problematike sa podrobne venovali vo svojich prácach A.
Droppa (1970), P. Mitter (1974) a M. Stankovianský (1979). Jaskyňa sa nachádza v najjužnejšom mieste kaňonu Hrabutnice medzi obcami Višňové
a Čachtice 190m n.m. Od
železničného tunelu je vzdialená vzdušnou čiarou 450m na SSZ. Vchod jaskyne
leží na ľavej strane riečky Jablonky pretekajúcej kaňonom, vo výške 7m nad jej
úrovňou.
História prieskumov
jaskyne
Na požiadanie SSS vykonal v roku 1950 Ján Majko za
pomoci Rudolfa Hofmana a Štefana Popelku prieskum ponoru Malá Kamenná. Tu
Popelka s ďalšími troma- štyrmi dobrovoľníkmi robil sondovacie práce a prieskumné
práce až do roku 1952. Nakoľko práca v ponore bola veľmi nebezpečná, pretože sa pracovalo medzi
zaklinenými balvanmi a jeden sa na Popelku zosunul, bolo treba hľadať iné
bezpečnejšie pracovisko. V lete 1952 prichádza Ján Majko do Čachtického
krasu znova. Slovenské jaskyniarstvo
vtedy prechádza pod správu cestovného ruchu n.p. Bratislava, pri ktorom sa
vytvorilo Speleologické oddelenie pre výskum a ochranu jaskýň na
Slovensku. Na Čachtický kras boli pridelený štyria pracovníci. Dňa 13. Augusta 1952
vykoná Ján Majko so svojimi spolupracovníkmi povrchový prieskum s cieľom objavenia
miesta pre sondovacie a prieskumné práce svojej skupiny. Tohto prieskumu sa zúčastnil aj Štefan Popelka so svojimi dobrovoľníkmi. Zistili, že najvhodnejším miestom bude
II. Čachtická občasná krasová
vyvieračka, ktorú pre svoju periodicitu nazvali miestny obyvatelia Hladový
prameň. ( I. vyvieračka pod názvom
Teplica s výdatnosťou okolo 90l/s vyviera priamo v obci Čachtice a je
zachytená do Novomestského vodovodu) Ovšem začať so sondážnymi prácami pri
Hladovom prameni nebolo také jednoduché. Voda predierajúca sa silnou vrstvou
sutí, vytekala na viacerých miestach. Prizvaný L. Bláha za pomoci prútika
zistil asi 9m nad korytom Jablonky dva hlavné smery, ktoré vychádzali z jedného
bodu. Tu bolo rozhodnuté vykonať sondážne práce. Ako sa ukázalo, rozhodnutie
bolo správne a už v 1,5m hĺbke narazili na vodu. Avšak hĺbkou sondy
vody stále pribúdalo. Zachytávaná hrubou vrstvou málo priepustných sutí bola
vysoko vzdutá. Muselo sa najskôr
pristúpiť k výkopu odtokového kanála. Po dlhých mesiacoch úmornej
driny v prekopávaní suťoviska
nakoniec narážajú na vlastnú skalnú stenu. Prekopávaním kanála sa znižuje aj
hladina vody v pukline, ktorá ju takmer vypĺňala. Až teraz mohli pristúpiť
k vlastnému razeniu štôlne. No s pribúdajúcimi metrami museli riešiť
problém s vývozom materiálu. Tento
vyriešili vybudovaním koľajovej dráhy
vystrojenej bežným vagónom, aké sa vtedy používali v lomoch. Po
prestrieľaní 5-timi sifónmi a niekoľkými
priestormi sa v októbri roku 1960 nachádzajú 70 od vchodu a objavujú jazero
s nepreniknuteľným sifónom. J. Majko (1961). Tu ich možnosti postupu
končia. Začiatkom decembra roku 1960, po predbežnej dohode J. Majku s V.
Panošom, prichádzajú do Čachtického krasu potápači so Speleoklubu Brno. Spolu s nimi
prichádzajú aj pracovníci Akadémie vied Brno a pracovníci Moravského
Krasu. V tej dobe to bola veľkolepá akcia svojho druhu a prvá, ktorá
sa konala na Slovensku. Mimo už
spomenutých aktérov z Moravy sa na nej zúčastnili okrem domácich
speleológov aj popredné kapacity zo Slovenska : Ján Majko, ktorý akciu
zorganizoval, dr. A. Droppa, L. Bláha a rad ďalších. Prítomný boli aj
zástupcovia MNV v Čachticiach a súčasne bola akcia natáčaná Čs.
štátnym filmom. Po technickej stránke, ako telefónne spojenie a osvetlenie,
ju zabezpečovali príslušníci armády. Títo účastníci sa však na akcii podieľali
iba ako zabezpečovacia a dokumentačná skupina. Samotné družstvo, ktoré
podniklo útok na sifón tvorili: V. Panoš, potápači J. Fadrna, F. Plšek, F.
Hlaváček, lekár a dokumentarista. Po ukončená všetkých príprav a zaistenia bezpečnostných opatrení sa
ako prvý ponoril do jazera J. Fadrna. Podľa jeho údajov sa puklina nehlboko pod
hladinou rozširuje vo veľký členitý priestor prebiehajúci do vnútra masívu
šikmo smerom ku kaňonu Hrabutnice (?). Po preskúmaní stien i dna objavil
úzky sifón vyplnenými ostrými kulisami , za ktorým by bolo možné pokračovanie.
S týmto zistením sa vynoril oboznámiť svojich kolegov. Nastala krátka
porada ako priestor rozšíriť. Padol návrh o uvoľnení sifónu
výbušninami. No potápač F. Plšek ho
zamietol a pokúsil sa o prelezenie sifónu, čo sa mu aj údajne
podarilo. Podľa inštruktáže J. Fadrnu sa rýchlo vydal k sifónu. Po
odvinutí 50m osvetľovacieho kábla náhle prerušil spojenie. V zaisťovacej skupine nastal rozruch.
Padli otázky: nehoda?- prienik? Tieto skončili, keď takmer po hodine sa
rozsvietila signálka na riadiacom stanovišti.
Onedlho sa F. Plšek vynoril a informoval ostatných o zdarnom priebehu
akcie. Po dlhej námahe sa mu podarilo prebrať britmi sifónu. Za sifónom sa vynoril a pokračoval po
hladine bez dýchacích prístrojov. Priestor za sifónom má podobný ráz ako pred
ním. Pod hladinou sa rozširuje v nepravidelné
veľké siene so zarovnanými stropmi. Nad hladinou sa zužuje v úzke pukliny.
Pokiaľ mohol dôjsť a dosvietiť videl
voľné pokračovanie na 50-60m. Po návrate F. Plška podrobne preskúmal puklinu aj
F Hlaváček. Potvrdil, že za sifónom je puklina nad vodou dosť široká a spája
obe časti jaskyne. V budúcnosti
tu budú môcť čachtický jaskyniari pomocou výbušnín sifón prekonať i nad hladinou. V. Panoš
(1961)Po výsledkoch potápačského prieskumu sa prikračuje k razeniu štôlne za
jazerom. Pokiaľ to ovšem dovoľuje stav vody. A tu sme pri koreni celého problému
prieskumných prác v jaskyni. Ak
uvážime, že od spomínanej potápačskej akcie ubehlo 30rokov (52rokov) a dĺžka
jaskyne sa sotva zdvojnásobila, nadobudneme dojem, že o lokalitu nebol
valný záujem. Ak by sa tak nestalo, musíme si zhruba objasniť hydrológiu a s ňou spojený vodný režim. Vodný
stav v jaskyne je závislý hlavne od výšky hladiny spodných vôd. Prejavuje
sa veľkými výkyvmi v nepravidelných intervaloch. Z toho dôvodu
dostala jaskyňa ešte jedno novšie pomenovanie : Občasná vyvieračka. To sa
zvyklo hlavne u mladšej generácie jaskyniarov používať. Keď sa pozrieme na plán jaskyne, je v pozdĺžnom
profile vidieť osadené lavičky nad hladinou. Keď je hladina vody približne v tejto
výške je stojatá bez pozorovania najmenšieho prietoku. Tento stav trvá obyčajne
jeden rok. To je priaznivý stav pre prerazenie štôlne za jazerom. Výnimku tvoria roky: jeseň 1988 až jar 1991,
kedy voda v jazere klesla až takmer na dno. Potom príde k zdvihnutiu hladiny.
Voda sa vzduje až do výšky 6m nad lavičky, vyplní celý priestor nad jazerom a vyteká
von z jaskyne. Tým vznikne z toho priestoru dlhý nepreniknuteľný
sifón. Vtedy nieje možné za jazerom pracovať. Tento stav trvá 5 až 7 rokov! Potom príde znova k opakovaniu
celého cyklu. Z toho titulu sa pristúpilo k razeniu ľavej štôlne s miernym
stúpaním. Jej účelom bolo dostať sa do
priestorov nad jazerom suchou cestou v dobe zatopenia sifónu. No zameraním ľavej vetvy sa zistilo, že sa
stočila prv, ako sa mohla prekrížiť s komínmi nad jazerom a prakticky
sa vracia smerom von z jaskyne.
V posledných rokoch sa do jaskyne, v dobe jej výveru nedalo vôbec vojsť,
nakoľko bola zaplavovaná až po strop. Tento stav spôsobili sute, ktoré rokmi
zvetrávania sa a zosúvania vytvorili pred vchodom do jaskyne až 4,5m
vysoký osypový kužeľ. Na výročnej schôdzi v roku 1988 padne návrh na
odvodnenie jaskyne. Zaistí sa potrebný materiál a v priebehu roka sa
na piatich dvoj až troj-dňových akciách prekope
suťovisko v dĺžke 35m a uložia sa odvodňovacie rúry. Práce sťažovali stále sa zosúvajúce sute a 200
až 300 kg skaly, ktoré sa museli niekoľkokrát premiestniť až sme sa dostali do
požadovanej hĺbky. Pri vchode až 4m. Aby sa do budúcna zabránilo padaniu sutí
do vchodu, v roku 1989 betónujeme pred vchodom plošinu. Na nej sa
postavili z kamenia a betónu oporné múry dlhé 2m, medzi ktoré sa
zabudovala pevná oceľová mreža. Múry boli nadkryté oceľovými skružami a zaliate
betónom.
Záver
Vo svojich odborných posudkoch J. Majko a A. Droppa
vyjadrujú presvedčenie, že jaskyňa Hladový prameň je najperspektívnejším
miestom, kadiaľ sa dá pohodlnou cestou
dostať do už známych priestorov
Čachtickej jaskyne a objaviť množstvo nových a neznámych častí. S týmto
názorom sa stotožňujem i ja. No niesom presvedčený, že ísť po vode je to
najšťastnejšie riešenie. Treba zobrať do úvahy i posudok druhého
potápačského prieskumu. Tento previedli v roku 1973 potápači Buday a Kucharovič z Trenčianskej
Nymphy. Ich verdikt po prieskumnej akcii znel: Z jazera nevedie ďalšie
pokračovanie do predpokladaných priestorov, ktoré zistili brnenský potápači v roku
1961. Údaje ktoré uvádzajú, nezodpovedajú skutočnosti. Ťažko posúdiť , kde je
pravda. No myslím si, že pre nás
suchých jaskyniarov to ani nieje podstatné.
I keby sme sa prestrieľali za sifón, po pár metroch bude ďalší. A to
ja zasa práca iba pre potápačov. Tu
zostáva iba jedno. Zamerať sa na prieskum úzkych komínov nad jazerom, kde by
mohli byť ďalšie priestory. Tomu
nasvedčuje i skutočnosť, že asi 20m nad terajším vchodom do jaskyne sa vo
svahu nachádza bývalý suchý výver. V minulosti bol v ňom vykonaný
prieskum, no bez úspechu. O možných priestoroch nad vyvieračkou
svedčí rad ďalších faktorov.
1)
Medzi najnižším miestom Čachtickej jaskyne a vyvieračkou
zostáva neznámy 70.80m výškový rozdiel.
2)
Počas nízkeho stavu vody , keď je sifón pred
jazerom priechodný, prúdi vzduch smerom do jaskyne.
3)
Na povrchu planiny je pozorovateľný výrazný
tektonický zlom , od vyvieračky smerom na sever, ktorý je snáď ukončený až na
Salaškách rakou závrtov.
Ako vidieť z uvedeného,
možnosti dotiahnuť dielo započaté našimi predchodcami do úspešného konca tu sú.
Záleží len na nás, ktorým smerom upriamime svoje úsilie. Zatiaľ sme nemali tú
možnosť si overiť výkonnosť odvodňovacieho systému, lebo od jeho vybudovania
sústavný pokles vody. No pokiaľ sme dobre odhadli priemer rúr odtokového kanála (odhadli dobre)
bude možné na lokalite pracovať.
Spravodajca 1/1992
Pavel Pospíšil
autor: lukas
